Keď som pred viac ako 14 rokmi (2006) začal počas štúdia na Fakulte Architektúry VUT v Brne experimentovať s 3D softwarom, nemal som žiaden prístup ku profesionálnemu fotoaparátu. Nemal som poňatia o nastavení kamery, kompozície, či farieb. Vždy šlo len o digitálnu reprezentáciu reálneho sveta a prepojenie, ktoré by tieto dva svety spájalo, nebolo pre mňa také jednoduché. Dôvodom bola určite finančná stránka, nakoľko kúpiť si digitálnu zrkadlovku s aspoň poloprofi objektívom chcelo nemalú investíciu. A ako iste viete, študentský život je finančne náročný na viacerých frontoch 🙂

Práve pre prioritizáciu výdavkov som sa dostal ku zrkadlovke (Nikon D80!) až po niekoľkých rokoch štúdia a vtedy sa mohla začať vytvárať synergia medzi digitálnym svetom – CGI a reálnym svetom – fotografiou.


Computer-generated imagery (CGI) je proces v počítačovej grafike, ktorý vedie k vytvoreniu grafických médií ako obrázkov, videa, simulácií, animácií, či VFX vo filmoch a reklamách. V mojom prípade ide o vytváranie architektonických vizualizácí.


Architektonické vizualizácie ma vždy fascinovali a na celom procese vytvárania návrhu bavili najviac – neraz som pre spolužiakov rendroval obrázky a spravidla som svoje ročníkové práce začínal vizualizáciou… až potom prišlo na rad rezanie modelu na pôdorysy, rezy a pohľady… Darmo, Forma predsa sleduje… formu. Sorry, funkcionalizmus 😉

Pre architektov, ktorým sa práve postavili všetky vlasy dupkom: to je dôvod, prečo sa venujem vizuálnej stránke architektúry a nie tej funkčnej. Tam by som zrejme narobil viac škody ako úžitku.

Navrhovať nekonvenčné veci bol vždy môj sen, preto som i svoj prvý projekt pomenoval FlyingArchitecture – LietajúcaArchitektúra. Nechcel som sa starať o hĺbku základov a šírku stĺpov, radšej som chcel v hlave voľne lietať a byť nezávislý na akýchkoľvek zaužívaných konvenciách. No nie o tom som chcel.

Na túžbe fotografovania architektúry ma zasa fascinuje jej nemennosť, statickosť, dôveryhodnosť, skrátka to, že sa na ňu môžem spoľahnúť – tá budova tam jednoducho bude, ostane tam, neodíde a nezmení sa. Dôverujem jej. Je tam iba pre mňa a naša konverzácia môže trvať nekonečne dlho. Nemusím jej prikazovať, zakazovať, presviedčať ju, ona proste JE.

Tým, že sa vo fotografii stretám práve s reálnou architektúrou – teda komunikujem s nemennou hmotou, som v porovnaní s vizualizáciou obmedzený v možnostiach jej prezentácie. Môžem pracovať so všetkým, čo je uchopiteľné, architektúra mi nastavuje mantinely. A to obmedzenie je paradoxne oslobodzujúce.

Vo vizualizácii sa často stáva, že klient má požiadavky, ktoré s realitou nemajú už veľa spoločného. Kľudne posúvame stenu o 3 metre, znižujeme susedné budovy, odstraňujeme stromy kvôli pohľadom, či nechávame svietiť slnko z nemožných uhlov. Nechápte ma zle: toto všetko samozrejme nie je zlé – využívame možnosti, ktoré nám CGI poskytuje. Čo tým chcem povedať je to, že fotografia narozdiel od vizualizácie je skutočná, reálna, pravdivá. Preto mám k nej výrazne iný vzťah ako ku obrázkom generovaným počítačom.

Aké sú teda hlavné rozdiely?

Sú to dva absolútne rozdielne svety. Aby som vám ilustroval, ako vnímam tieto rozdiely, vpísal som zopár detajlov do tabuľky:

VizualizácieFotografia
Pracujem s hmotou, ktorú môžem meniť ako sa mi zachce.Pracujem len s hmotou, ktorá reálne existuje a je nemenná.
Svetlo bude fungovať tak, ako potrebujem. Obrázok musí vyzerať dobre, so make it work.Musím pozorovať svetlo, vnímať, ako funguje a využiť je pozitíva i negatíva v prospech fotografie.
Okolie môžem meniť ako sa mi zachce. Mesto? Lúka? Prales? Bez problémov.Okolie je jedným z hlavných aspektov návrhu – je dobré nájsť komunikáciu architektúry a jej okolia a zobraziť ich vzťah.
Kamera môže byť skutočne akákoľvek. Je potreba 8mm širokáč so shiftom, či niečo medzi 37 – 92mm f0.95? Be my guest.Sme limitovaní nielen dostupnou fototechnikou, ale hlavne možnosťou pohľadu na lokácii.
Vytvorenie realistickej scény môže byť náročné na zdroje – časové, finančné, ľudské.Všetko čo potrebujem, mám už na mieste. Toto tvorí kontext.

Kamera

Výber kamery vo vizualizácii je absolútne voľnou disciplínou: neexistujú tu obmedzenia technického charakteru – Je jedno, akú fokálnu dĺžku potrebujeme, či akú apertúru chceme požiť, či zapneme dvojbodovú perspektívu, alebo kde chceme kameru umiesniť. Sú to len čísla, ktoré programu zadávame. Na rozdiel od toho je fotografia veľmi limitovaná – záleží, aké sklo má fotograf pri sebe a aké sú limitácie techniky. Preto si trúfnem povedať, že v CGI vieme dosiahnuť zaujímavejšie výsledky, ako pri fotografii reálneho objektu – aspoň čo sa pozície kamery týka.

Svetlo

Každý architekt a fotograf vám iste povie, že svetlo hrá v architektúre prim. A má pravdu. So správaním sa svetla musíte pri návrhu počítať. Slnko neoklamete a neohnete. To platí i pre fotografovanie objektov – musíme využiť to, čo nám situácia ponúkne. Samozrejme, vieme si doblesknúť interiér, či niekde i exteriér, ale najlepšie je vyžiť reálne podmienky a vyzdvihnúť charakter stavby tak, ako ho vníma i bežný pozorovateľ – návštevník.

Zato vo vizualizácii môžeme vytvoriť čokoľvek a kedykoľvek. Od východu slnka, cez jeho akúkoľvek pozíciu, po západy na severnej strane, modré hodiny, nočné pohľady na mliečnu cestu, či polárnu žiaru nad akýmkoľvek mestom na Slovensku… Všetko sa dá, všetko je možné.

Postprodukcia

Postprodukcia má svoje výhody i nevýhody u oboch kategórií. Vo fotografii nemusíme dorábať okolie, oblohy, stromy, ľudí (častokrát ich práve naopak musíme odstraňovať)… zatiaľ čo vo vizualizácii je to nutné. Avšak, postprodukcia je náročnejšia práve u fotografie pri odstraňovaní objektov a čistení rušivých elementov. Môžeme stráviť hodiny a hodiny v Photoshope vymazávaním dopravných značiek, špiny na ceste, či nebodaj fasáde, a tak by som mohol pokračovať…

Postprodukcia vo vizualizácii má jednu obrovskú výhodu: channely. Pri renderingu si vieme vygenerovať množstvo čiastkových kanálov a masiek, ktoré nám môžu pomôcť so zvýraznením osvietených či tmavých miest, reflexií, refrakcií, atď. Toto vo fotografii neexistuje.

Hmota

S hmotou už nič ako fotografi nenarobíme – môžeme iba použiť dostupné nástroje na vizuálne zvýraznenie, či potlačenie hmoty. Zato v 3D priestore vieme hmotu posúvať, zväčšovať, otáčať, alebo kľudne aj nechať zmiznúť. Máme oveľa viac voľnosti, ako nám poskytuje fotografia a preto v možnostiach dodatočnej práce s hmotou jednoznačne vedie architektonická vizualizácia.

Môže CGI nahradiť fotografiu?

Ak ste prečítali všetky riadky až potiaľto, tak klobúk dolu… zaslúžite si rýchlu odpoveď, a tou je: Jednoznačné NIE. Síce technológia nám umožňuje nasimulovať reálne svetlo, materiály, kameru, či život v a v okolí architektúry, dokonca nám dáva širšie možnosti ako fotografia, no nikdy nám nedá ten reálny pocit. Vždy pôjde len o simuláciu, o simulované, umelé zobrazenie jednotiek a núl.

Je teda lepšia práca so skutočnou fotografiou? Alebo nebodaj nepravdivou vizualizáciou? Na túto otázku vám zatiaľ neodpoviem. Zatiaľ nechám záver otvorený. Možno to uzavriem v niektorom z nasledujúcich blogpostov. A možno nikdy.